Požičala som si pár perličiek z diskusie na FB-stránke priateľa Jiří Maria Mašeka....
Otázka bola postavená takto :
"Zádrhel s "láskou" je aj v tom, že mnoho "duchovných ľudí" sa nemilujú navzájom. Mnohí sa dokonca aj neznášajú. Zúfalo sa snažia uniknúť zo svojho sveta nelásky.
Pritom nie je nič jednoduchšie, než to, čo nemám, začať dávať druhým. Ono je to aj správne. "Správaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa oni správali k tebe!"
Lenže je v tom pasca! Naša láska by musela byť totiž čistá. Lenže ona nie je. Dávame lásku špinavú, nečistú, poškodenú, neúplnú, zištnú...a potom sa čudujeme tomu, že ju ostatní nechcú.
Lenže, ako im máme dať čistú lásku, keď sa nám jej samým nedostáva?
Ako sa máme dať ostatným napiť, keď sami na púšti umierame smädom? "
Nie je žiadne lepšie a horšie, vo chvíli, keď sme autentickí. Vo chvíľach, kedy dávame lásku, aby sme lásku získali, nie sme autentickí .. tak to robia deti. Lenže detská autenticita je hravosť a kreativita, o lásku sa majú pramálo starať. A povedal Majster: Buďte ako deti!
Nie je nič, čo nie je cestou. Všetky cesty vedú k Bohu (pre budhistov k poznaniu, s Bohom majú často problém:-D) ... ako ľudia zvykli hovoriť pomäteným a pomotaným spôsobom sebe vlastným, do Ríma.
Môj Boh nie je ani starý, ani hore, ale je to má intímna vec, nepoznám veľa ľudí, ktorí sú zvyknutí túto svoju intimitu schopní zdieľať na úrovni a ešte hľadať a nájsť priesečníky s druhými.
